Kareta obrovská: neuveriteľný životný cyklus
Na pláži Tortuguero pri karibskom pobreží Kostariky sa počas niekoľkých letných a jesenných mesiacov odohráva jedna z najväčších prírodných udalostí na západnej pologuli. Paradoxne, väčšina sveta o nej ani nevie. Každú noc sa z otvoreného oceánu vynárajú desiatky obrovských korytnačiek, aby vykopali jamu v piesku a zverili jej svoju budúcnosť. Ide o karetu obrovskú, známejšiu pod anglickým názvom green turtle. Lokalita Tortuguero na Kostarike, je jej najväčšou hniezdnou kolóniou na celej západnej pologuli.
Meno „kareta obrovská“ nemá nič spoločné s farbou jej panciera, ktorá je zvyčajne olivovo hnedá až tmavosivá. Zelený má korytnačka tuk pod kožou, pretože na rozdiel od väčšiny morských korytnačiek, je v dospelosti takmer výlučne bylinožravá. Živí sa morskými riasami a morskou trávou, ktorú obkusuje jemne zúbkovanými čeľusťami pripomínajúcimi pílu. Mladé jedince sú ešte všežravé a dopĺňajú si jedálniček medúzami, kôrovcami alebo hubkami, no s pribúdajúcim vekom prechádzajú takmer úplne na rastlinnú stravu.
Ide o jednu z najväčších morských korytnačiek na svete. Dospelé jedince merajú okolo 100 až 120 centimetrov a vážia bežne okolo 130 až 200 kilogramov, výnimočne aj viac. To znamená, že dospelá kareta obrovská váži približne toľko, ako dvaja dospelí muži dokopy. Dožíva sa pritom pozoruhodného veku. Vo voľnej prírode sa odhaduje na 60 až 70 rokov, pričom niektoré zdroje uvádzajú aj vyššie čísla. Pohlavnú dospelosť dosahuje neskoro, až okolo 20. až 35. roku života, čo z nej robí jedného z najpomalšie dospievajúcich stavovcov na planéte.
Korytnačky patria medzi najstaršie skupiny stavovcov, aké dnes na Zemi žijú. Ich predkovia sa objavili už pred viac než 100 miliónmi rokov, teda ešte v čase, keď moriam vládli plazy.
Dokonalý orientačný zmysel a perfektní plavci
Život kariet je úzko spätý s dlhými cestami. Medzi loviskami a hniezdnymi plážami dokážu preplávať vzdialenosti presahujúce 2 600 kilometrov, pričom sa neomylne vracajú práve na tú pláž, kde sa pred desiatkami rokov sami vyliahli. Ako presne si samice túto pláž pamätajú, vedci dodnes úplne nevysvetlili. Predpokladá sa, že sa orientujú podľa magnetického poľa Zeme, ktoré si „vryjú“ do pamäti, ešte ako novo vyliahnuté mláďatá.
Pod vodou dokážu tieto korytnačky vydržať prekvapivo dlho. Keď oddychujú, spomalia si tep srdca natoľko, že sa bez nadýchnutia zaobídu aj niekoľko hodín. Pri aktívnom plávaní a love sa však musia nadychovať oveľa častejšie, v priemere každých pár minút. Na súš sa potom dostávajú iba samice, a to výlučne v čase kladenia vajec – samce po vyliahnutí more už nikdy dobrovoľne neopustia.
Divadlo hniezdenia
Samotné hniezdenie je jedným z najpôsobivejších divadiel, aké dokáže príroda ponúknuť. Samica sa v noci vynorí z vody, vlečie sa po pláži nad hranicu prílivu, tam si zadnými plutvami vykope jamu a uloží do nej približne 100 až 120 vajec. Počas jednej sezóny to dokáže zopakovať tri až sedemkrát, vždy s odstupom približne dvoch týždňov. Po približne dvoch mesiacoch sa z vajec vyliahnu malé korytnačky, ktoré si škrupinu prerazia pomocou dočasného „vaječného zúbku“. Následne sa v noci vydávajú na nebezpečnú cestu k vode – cestu, ktorú z rôznych dôvodov prežije len zlomok z nich.
Zaujímavosťou je, že pohlavie mláďat vôbec neurčujú chromozómy, ale teplota piesku, v ktorom sa vajcia liahnu. Teplejší piesok produkuje samice, chladnejší samce. Táto vlastnosť robí druh mimoriadne citlivý na zmeny teploty prostredia, keďže aj malý posun môže výrazne narušiť pomer pohlaví v celej populácii.
Ochrana prírody na Kostarike
Tortuguero urobilo z Kostariky jedno z najvýznamnejších miest na svete pre pozorovanie korytnačiek. Hniezdna sezóna tu vrcholí od júla do októbra, keď sa na plážach národného parku každú noc objavujú desiatky samíc. Za celú sezónu sa tu vykope až 50-tisíc hniezd. Tortuguero sa stalo chráneným územím vďaka americkému zoológovi Archiemu Carrovi, ktorý sem prišiel skúmať miznúce populácie morských korytnačiek. Jeho práca viedla k vyhláseniu Tortuguera za národný park.
Bez tejto ochrany by dnes karety obrovské možno vôbec neexistovali v takom počte, v akom ich poznáme. Počas 20. storočia boli intenzívne lovené pre mäso, vajcia aj tuk, z ktorého sa pripravovala korytnačia polievka, kedysi obľúbený pokrm v Európe aj v Severnej Amerike. Dnešné populácie sa vďaka ochrane hniezdnych pláží a obmedzeniu lovu vo viacerých oblastiach sveta zotavujú, no druh naďalej ohrozuje znečistenie plastmi, strata prirodzených biotopov a uviaznutie v rybárskych sieťach.
Kostarika dnes patrí medzi krajiny, kde môže návštevník túto korytnačku vidieť naživo v jej prirodzenom prostredí. Je to stretnutie s tvorom, ktorý na svete existoval dávno predtým, než sa objavil človek, a ktorý sa dnes musí spoliehať práve na ľudskú ochranu, aby na ňom mohol existovať aj naďalej.
Vybrané zájazdy
Odporúčame vám prečítať si aj ďalšie články
Nezabudnuteľné gastronomické zážitky vo Vietname
Mekong – rieka, ktorá dýcha
