Vulkán Misti: sopka nad mestom Arequipa

Takmer šesťtisíc metrov vysoká dominanta

Z okna hotela, priamo nad mestom Arequipa, len dvanásť kilometrov od centra, vidieť sopku Misti. Táto sopka má výšku 5 822 metrov, v krátri má aktívne fumaroly (dymiace prieduchy v zemskej kôre) a naposledy vybuchla len pred pár storočiami, konkrétne v roku 1784. Misti je pre Arequipu všetkým. Je na mestskej pečati, vidno ju z každej ulice a miestni ju od nepamäti vnímajú nie ako hrozbu, ale ako ochrancu. Inkovia ju uctievali ako Apu – horského ducha – a prinášali jej obety. Španieli po príchode do regiónu horu zasvätili svätému Františkovi a v roku 1900 na jej vrchole vztýčili kríž, ktorý podľa miestnej tradície chráni mesto dodnes.

Samotná sopka je geologicky mladá a stále aktívna. V kráteri dymia fumaroly, ktoré za dobrého počasia vidieť aj z mesta, a teplota plynov v nich dosahuje miestami až 430 stupňov Celzia. Posledný väčší výbuch bol zaznamenaný v rokoch 1440 až 1470 a podľa vedcov patril k tým vážnejším – popol z neho dopadal až do oblasti dnešného jazera Titicaca. Výbuch spred dvoch tisíc rokov bol ešte silnejší a vytvoril erupčný stĺp vysoký 29 kilometrov. Dnes Misti sleduje sieť seizmografov, teplotných čidiel aj GPS staníc a peruánska geologická služba INGEMMET vydáva pre celé okolie podrobné mapy rizikových zón. Práve posledný veľký výbuch v 15. storočí bol pravdepodobne spúšťačom jedného z najznepokojivejších rituálov, aké andský svet poznal. Inkovia verili, že hory sú živé bytosti, ktoré kontrolujú počasie, vodu aj úrodu. Keď sa Misti prebudila, bolo treba konať. A tak na jej svahy vyslali deti.

Miesto mystických rituálov

Rituálna obeta detí sa nazývala capacocha a bola vyhradená pre najvýnimočnejšie udalosti – smrť panovníka, vojnové víťazstvo, alebo práve živelné pohromy ako sopečný výbuch či dlhodobé sucho. Deti boli vyberané starostlivo, považovali sa za čisté bytosti hodné boha. Po obrade sa z nich podľa inckej viery stávali poslovia a prostredníci medzi svetom ľudí a svetom duchov. Na vrchole Misti bolo v roku 1998 objavených osem múmií – takmer výlučne chlapcov vo veku okolo šiestich rokov. Je to najväčší doposiaľ objavený súbor ľudských obiet v rámci inckého rituálu capacocha. No najznámejšou obeťou tohto druhu nie je nikto z Misti, ale dievča nájdené na susednej hore Ampato. Volá sa Juanita – alebo Ľadová panna – a jej príbeh patrí k najsilnejším archeologickým objavom Južnej Ameriky.

Ľadová panna Juanita

Juanitu objavil v roku 1995 antropológ Johan Reinhard so svojím peruánskym partnerom Miguelom Záratom priamo v kráteri Ampata. Mala zhruba 12 až 15 rokov a zomrela niekedy medzi rokmi 1440 a 1480, teda práve v období, keď neďaleký vulkán Misti prechádzal aktívnou erupčnou fázou. Výborne zachované telo – vrátane vlasov, kože, vnútorných orgánov aj obsahu žalúdka – prezradilo vedcom neuveriteľné množstvo detailov. Šesť až osem hodín pred smrťou Juanita zjedla jedlo zo zeleniny. V posledných týždňoch života jej podávali kokové listy a chichu – alkoholický nápoj z kukurice – pravdepodobne aby bola v polovedomom stave. Zomrela po údere do hlavy. Oblečená bola do tkanín hodných cusckej šľachty (mesto Cusco), čo naznačuje, že mohla pochádzať z urodzenej rodiny.

Juanita dnes leží v múzeu andských svätýň na Katolíckej univerzite v Arequipe, kde je vystavená v špeciálne klimatizovanom trezore. V roku 1996 ju ako jeden z desiatich najvýznamnejších objavov roka vybral aj magazín Time. Misti a hory okolo nej teda nie sú len geologickými útvarmi a nielen turistickými destináciami. Sú miestami, kde sa tisícročia prelínali viera, strach, moc a ľudská túžba vyjednávať s prírodnými silami, ktoré človek nemohol a dodnes nedokáže ovládnuť.