Vardzia: mesto vytesané do skaly
Pred ôsmimi storočiami sa gruzínski stavitelia rozhodli pre niečo, čo znie ako fantázia: postaviť celé mesto nie na hore, ale priamo v nej. Vardzia, vytesaná do kolmej skalnej steny vysoko nad riekou Kurou, mala odolať každému útoku – a po stáročia naozaj odolávala. Jej obyvateľov nezničil nepriateľ, ale príroda. A keď dnes stojíte pred týmto stupňovitým skalným labyrintom, ktorý sa ťahá pol kilometra pozdĺž útesu, pochopíte, prečo perskí kronikári písali o Vardzii ako o „zázraku architektúry, nedobytnom ako múr Alexandra Veľkého“.
Vznik nedobytnej pevnosti
Myšlienka vznikla z potreby brániť nepokojnú južnú hranicu kráľovstva. Popud k stavbe dal v 12. storočí gruzínsky kráľ Giorgi III., ktorý chcel zaistiť pokoj pred lúpeživými nájazdmi Turkov a Peržanov. Stavebné riešenie však bolo neobyčajné. Nestavalo sa na úpätí, ale vo výške 1 300 metrov nad morom priamo v členitej skalnej stene – pevnosť jednoducho prijala horu za svoju súčasť a urobila z nej hradbu. Obytné zázemie sa nachádzalo až za ňou, vyhĺbené hlboko do mäkkej sopečnej horniny. Dutiny stavitelia zvnútra prepájali tunelmi a schodiskami, zvonka terasami a galériami. Hradnú priekopu pritom nahradil samotný kaňon rieky Kura, hlboký niekoľko sto metrov. Dobývať takéto sídlo sa zdalo nemožné.
Z pevnosti urobila skutočnú citadelu až kráľovná Tamara, jedna z najväčších postáv gruzínskych dejín, ktorú dodnes uctievajú ako „kráľa“ – v stredovekých záznamoch totiž nesie mužský titul mepe. Tamara stavbu dokončila, zriadila tu prvý kláštor a počas vojny so Seldžukmi v rokoch 1193 až 1195 tu žila aj so svojím dvorom. Hovorí sa, že v celom Gruzínsku nebolo bezpečnejšieho miesta. K jej osobe sa viaže aj pôvabná legenda o tom, ako vznikol názov mesta: malá Tamara sa vraj stratila v spleti jaskýň a na volanie odpovedala „aq var dzia“ – „som tu, strýko“.
Sebestačné 50-tisícové mesto
Rozmery komplexu sú ohromujúce. V mäkkej hornine sa podarilo vytesať okolo šesťtisíc miestností rozložených v trinástich až devätnástich podlažiach, ktoré miestami vystupujú nad aj pod úroveň. Optimistické odhady hovoria, že počas obliehania sa sem mohlo stiahnuť až 50-tisíc ľudí. Okrem nevyhnutných bášt, veží a brán tu boli pokladnice, knižnice, pekárne, kováčske dielne, lekáreň aj stajne – a, pochopiteľne, vínne pivnice. Tých je tu hneď dvadsaťpäť a do podláh je dodnes zapustených vyše 180 hlinených nádob na víno, takzvaných kvevri, čo dokazuje, akú úlohu zohrávalo vinárstvo v živote kláštora. Vďaka plným skladom a zeleneným terasám bola Vardzia potravinovo takmer sebestačná, takže ju nebolo možné vyhladovať. A nedala sa poraziť ani smädom: vodu sem privádzal vyše trojkilometrový akvadukt a dopĺňali ju pramene zachytávané do nádrží a rozvádzané keramickým potrubím. Jeden z nich, ukrytý za hlavným chrámom, dodnes volajú Tamarine slzy a podľa tradície zásoboval Vardziu vodou práve počas obliehania.
Duchovným srdcom celého mesta je Chrám Nanebovzatia Panny Márie, vytesaný priamo do skaly, s klenbou siahajúcou do výšky deviatich metrov. Jeho steny zdobia nádherné stredoveké fresky zo začiatku 80. rokov 12. storočia, ktoré patria k vrcholom gruzínskeho maliarstva. Najvzácnejšia z nich zobrazuje samotnú kráľovnú Tamaru. Je to jedno z mála vyobrazení, ktoré vznikli ešte za jej života, a jediné v krajine, kde je zachytená ako slobodná žena bez obvyklej pokrývky hlavy.
Začiatok konca a postupný úpadok
Čo teda takéto nedobytné miesto zničilo? Prvú a najdrvivejšiu ranu mu zasadila príroda. V roku 1283, sotva storočie po stavbe, udrelo ničivé zemetrasenie, ktoré odtrhlo a zosunulo do údolia podstatnú časť prederavenej skalnej steny – odhadom až dve tretiny mesta. To, čo dnes vidíme, je vlastne odkrytý prierez kedysi ukrytým vnútrom hory. Práve preto sú dnes všetky tie jaskyne na pohľad zvonku: pôvodne boli neviditeľné, schované za skalnou fasádou. Zemetrasením však Vardzia stratila svoju nerozbitnú hradbu a labyrint sa naraz stal zraniteľným. Mnísi ho síce čiastočne obnovili, no niekdajšia obranyschopnosť bola fuč.
Zvyšok dokonali ľudia. V roku 1551 Peržania napadli Vardziua pod vedením šacha Tahmáspa I. Gruzínci kládli tvrdý odpor priamo v jaskyniach, no pevnosť po niekoľkých dňoch padla. Útočníci povraždili mníchov a vyplienili kláštornú knižnicu aj poklady vrátane slávnej zlatej ikony. Vzťah Peržanov k Vardzii bol pritom prekvapivo rozporuplný – hoci mesto vzniklo na obranu práve proti nim, jeho architektúra ich fascinovala. Časť ukoristených náboženských predmetov dal napokon sám šach vykúpiť z perzského bazáru a vrátiť späť porazeným. Poslednú ranu zasadili komplexu osmanskí Turci v roku 1578, keď odtiaľ vyhnali posledných mníchov. Po ďalšie stáročia slúžili skalné domy nanajvýš ako úkryt pastierom kôz a oviec – začadené steny mnohých jaskýň pochádzajú práve z ich ohnísk.
Vardzia dnes
Až po rusko-tureckej vojne získalo Gruzínsko územie okolo hrebeňa Erušeti späť. Za sovietskej éry sa z miesta stalo múzeum a po páde režimu sa sem v 90. rokoch vrátila malá komunita mníchov. Dnes ich tu žije len niekoľko, obnovujú cirkevný život a popri tom si privyrábajú ako sprievodcovia. Vstupné je symbolické, pohybuje sa okolo pätnástich gruzínskych lari, teda zhruba päť eur, a rozhodne ich nebudete ľutovať. Cesta sem je však dobrodružstvo samé o sebe. Vardzia leží v odľahlom juhozápadnom kúte Gruzínska a spojenie nie je práve najkomfortnejšie – vyskúšať môžete miestne maršrutky alebo si prenajať auto. Podľa skúsených cestovateľov je najrozumnejšie prenocovať v hodinu a pol vzdialenom mestečku Achalciche, odkiaľ sa dá doraziť ráno, ešte pred náporom autobusov z Tbilisi.
„Sesterské mestečko“ Uplistsikhe
V Gruzínsku pri meste Gori, leží ešte staršie skalné mesto Uplistsikhe, ktorého názov znamená „Pánova pevnosť“. Je vytesané do mäkkého pieskovca, pôsobí oblejšie a organickejšie než sopečná Vardzia a jeho história siaha hlboko do pohanských čias. Nájdete tu dokonca antické divadlo vytesané do skaly a aj kresťanskú baziliku postavenú neskôr priamo nad pozostatkami pohanského chrámu. Keďže je od Tbilisi vzdialené len asi hodinu a pol, býva navštevovanejšie než Vardzia. Spolu však tieto dve skalné mestá ukazujú to isté: že v Gruzínsku sa dejiny netesali do kameňa len obrazne, ale doslova.
Vybrané zájazdy
Odporúčame vám prečítať si aj ďalšie články
Titicaca: jazero, kde sa zrodili legendy
Cañón del Colca: priepasť, nad ktorou krúži najväčší vták sveta
